Samotár

21. února 2013 v 13:37 | Peťka |  Poviedky
Súmrak. Obloha bola temná a zatiahnutá, ale na západe ešte cez mraky presvitalo matné svetlo. V aute hrala hudba, ktorá burcovala moju energiu na maximum. Úzkostlivo som dupol na pedál. Hnal som sa po opustenej ceste uprostred polí pokrytých zvyšnými fľakmi snehu. Chcel som sa tam dostať čo najskôr, potreboval som to. Už pridlho som odkladal nevyhnutné, potláčal druhú časť svojho ja a dúfal, že to vydrží čo najdlhšie. Bolo mi jasné, že keď sa premením, nevrátim sa späť, kým nepreskúmam každý kúsok hory. Musel som sa pousmiať. Vrátiť sa ku svojej prirodzenosti mi vždy prinieslo pocit znovuzrodenia.


Cesta začala stúpať a kľukatiť sa pomedzi stromy. Pridal som na prehrávači hlas. Dnes bude skvelá noc. Zisťoval som počasie. Aj keď bola teraz obloha skrytá, pred polnocou sa úplne vyjasní. Odchýlil som okno. Teplota klesala čím vyššie som sa dostal, vzduch bol bodavo chladný, cítil som, ako mi prestupuje pokožkou a prechádza pomedzi vlasy. Vydýchol som. Konečne, čistý, svieži balzam pre moje pľúca. Neznášal som mestský vzduch. Bol preplnený vôňami všetkého druhu, ktoré sa dali len ťažko oddeliť. Preto mi trvalo tak dlho, kým som si zvykol.
Na tejto ceste neprešlo okolo jediné auto, presne ako som chcel. Nikto už tadiaľto nechodí a keby aj, práve som odbočoval z hlavnej cesty a vydal sa pomedzi stromy. Trochu to hádzalo, ako som sa snažil manévrovať pomedzi kmene a skaly vytŕčajúce zo zeme. O pár minút som vyšiel na malú čistinku. Auto som zaparkoval pod stromami a vystúpil som. Ostal som stáť. Vychutnával som si samotu a ticho lesa, ktoré sa rozprestieralo veľa kilometrov všetkými smermi. Keď som sa nadýchol, ucítil som sneh, mokrú trávu, listy a ihličie, pár bezbranných zvierat a neďaleký potok. Vzhliadol som nahor. Oblaky sa začali trhať a ja som uzrel prvé hviezdy. Počkal som ešte pár sekúnd a vtedy sa ukázal. Priateľ, ktorý mi na mojich potulkách osvetľuje cestu. Bol spln. Čistinku, kde som stál, zaplavil jeho bledý svit. Vyzliekol som si šaty a hodil ich do auta. Ešte raz som pozrel hore a moje oči sa zmenili na žltozelené. Rozbehol som sa a v skoku sa premenilo aj moje telo. Bola to explózia radosti a úľavy.
Bežal som tak rýchlo ako som dokázal. Bolo úžasné cítiť pracovať každý sval, dotýkať sa labami tvrdej zeme a poznať slobodu. Stromy sa navôkol mihali vo veľkej rýchlosti, rozostupovali sa predo mnou. Vo vzduchu boli zavisnuté strieborné pruhy, ktoré vytvárali hrozivé tiene. Do krvi mi prúdilo obrovské množstvo endorfínov a adrenalínu. Túžil som preskúmať každý kút týchto kopcov. Keď sa nazbieraný tlak v mojom tele dostatočne uvoľnil, spomalil som. Vetril som, lebo ma prepadol hlad. Hmm, zajac. Vydal som sa po stope a za chvíľu som ho uvidel. Prikrčil som sa a zaútočil. Nemal šancu. Bol len jednou z mojich mnohých obetí. Tak to chodí v prírode. Neospravedlňujem sa za to. Chutil vynikajúco. Rozhodol som sa vrátiť k potoku, ktorý som ucítil ešte na začiatku. Opäť nasledoval beh, moja radosť, moja závislosť, aktivita, v ktorej sa skrývala nespútanosť a sloboda. Dokázal by som utiecť pred čímkoľvek. Dokázal by som sa pred čímkoľvek ubrániť. Strach nebol v mojej DNA.
Zurčanie vody sa približovalo. Potok tiekol lenivo, nevšímajúc si svoje okolie. Moje telo s ním splynulo, pocítiac príjemný chlad. Keď som z neho vyšiel, srsť bola ťažká, a tak som sa otriasol. Bol čas ísť hore, na najvyšší bod tohto miesta. Rozbehol som sa do kopca. Jeho strmosť mi dávala zabrať, ale to bolo presne niečo pre mňa. Bežať ako človek a ako vlk sú dve úplne odlišné veci. Teraz som bol rýchlejší, silnejší, pružnejší a moje končatiny sa oveľa lepšie prispôsobovali povrchu. Hustota lesa začala klesať, až som nakoniec pribehol na okraj. Stále bola tam, majestátna a nehybná, čakajúca, aby som na nej mohol spočinúť. Obrovská skala týčiaca sa nad rozľahlým údolím. Kdesi v diaľke sa dalo rozoznať mesto.
Pocítil som nutkanie vyjadriť svoje vnútorné ja. Dostal som sa na samý vrch skaly, obrátil hlavu k mesiacu a zavyl. Miloval som ten zvuk, opisujúci život samotára, odtrhnutého od svorky, neochotnému podriaďovať sa komukoľvek kto by ho chcel zotročiť. Môj hlas sa odrážal a prichádzal späť ako ozvena. Bol som spokojnosť sama. Toto bolo miesto, kde by som pokojne ostal navždy. Ľahol som si na brucho a oddychoval, vychutnávajúc túto chvíľu.
Bol som tam dlho, keď sa zmenil smer vetru a ja som niečo ucítil. Udrelo to do môjho nosa dotieravo a agresívne, a ja som mimovoľne zavrčal. Čo to je? Zavrčal som ešte silnejšie, keď som spoznal pach. Ľudia. Čo tu robia? Nikto tu nechodieva, je to príliš vysoko a žije tu pár nebezpečných druhov zvierat. Napríklad ja, uškrnul som sa v duchu. Niečo sa mi na tom pachu nezdalo. Po dlhšom skúmaní som zistil, že sa veľmi podobá ľudskému, ale niečo je iné. Nejaká jeho časť... Rozhodol som sa zistiť, čo je vo veci. Opatrne som sa vydal po stope. Zakrádal som sa pomedzi kríky a kmene a snažil sa nevydávať príliš veľa hluku. Zaviedlo ma to hlboko do lesa, kde boli stromy veľmi husté, mesiac cez ne len nepatrne presakoval. Začala byť obrovská zima. Čím bližšie som bol, tým nižšie teplota klesala. Nedokázal som si vysvetliť, čím to môže byť. Už hodnú chvíľu som počul hlasy, ale nedokázal som rozoznať, čo hovoria. Až teraz. Krčil som sa za hrubým kmeňom jedného zo stromov. Na malom otvorenom priestore predo mnou stáli dvaja ľudia, muž a žena, no ten pach ma stále mýlil. Hádali sa.
"Nemôžeš si robiť, čo sa ti zachce!" kričal muž. "Nevieš si ani predstaviť, aké to bude mať dôsledky! Alex dokáže dobre skrývať svoju temnú stránku, ale ver mi, keď vyjde na povrch, nechcela by si mu stáť v ceste."
Žene som do tváre nevidel, pretože bola ku mne otočená chrbtom, ale jej hlas bol ľadový ako Antarktída.
"Zdá sa mi, že Alex je už teraz mimo kurzu, nemyslíš? Nakoniec, bol to on, kto toto všetko spôsobil. Bude rád, ak mu nebudem znepríjemňovať existenciu."
"Tak do toho sa nechceš púšťať. Otvorene mu vyhlásiť nepriateľstvo by bola chyba. A vôbec, nemohla by si sa trochu s tou zimou krotiť? Necítim si prsty."
Až teraz som si všimol, že muž sa trasie na celom tele. Nečudoval som sa, tiež mi už začínalo byť chladno a to som mal horúcu krv.
"Som nahnevaná," povedala a zhlboka sa nadýchla. Neviem ako, ale vedel som, že ten chlad sa stiahol smerom k nej. Otočila sa a poodišla pár krokov do mesačného svitu. Vtedy som uzrel jej tvár, ktorej pokožka sa jemne trblietala, akoby bola zložená z miliónov malých kryštálikov, ktoré odrážali svetlo. Trblietali sa aj v tmavých vlasoch, ktoré ostro kontrastovali s jej dych vyrážajúco zelenými očami. Mala na sebe snehovo biele šaty, ktoré padali až na zem. Nikdy som nevidel nikoho takého, takého krásneho a zároveň chladného. Z každého jej pohybu vyžarovala neprístupnosť, hnev a pohŕdavosť. Získal som dojem, že iné city nepozná. Vnútorný hlas mi našepkával, aby som okamžite zmizol. Všetky moje inštintky ma vyzývali k úteku. Začal som cúvať, keď som odrazu počul zapraskanie. Muž sa strhol a ona pozrela mojím smerom. Naše oči sa stretli.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama