Citrusový kráľ

18. února 2013 v 16:27 | Peťka |  Poviedky
Síce bolo skoré ráno, ale železničná stanica sa hemžila ľuďmi. Ľuďmi. Vlastne tými najrozličnejšími stvoreniami. Mužmi a ženami obyčajného vzhľadu, to bol veľký priemer. Potom tam boli ženy v kabátoch s vysokými opätkami na nohách a výrazným mejkapom, ktoré by sa hodili skôr do Mercedesu ako do vlaku. Pri stenách postávalo pár počerných stvorení bez domova v otrhanom šatstve. Prebehol okolo mňa chalan v čiernom, s reťazou na nohaviciach a s kohútom na hlave. Páčili sa mi jeho topánky, vysoké, so šnurovaním takmer až pod kolenami. Občas som snívala o sebe ako o rokerke s partiou drsných týpkov naokolo ako mojich priateľov. Hlavne keď ma nebavil môj bežný životný stereotyp a zatúžila som po dobrodružstve a vzrušení. Predstavy. Vždy končia rovnako. Ostanem spokojná s tým, čo mám.

Teta pri okienku vyzerala, že mala zlé ráno. Niekedy si myslím, že ma už musia poznať. Pritom ale zabúdam, koľko tvárí sa im mihne pred očami, koľko lístkov predajú, koľko ciest do neznáma umožnia. Tak ako mne.
Pár vlakov malo meškanie. Nie také 5-minútové, niektoré dokonca hodinové. Mala som šťastie, že ten môj na mňa čakal. A ja som čakala naň, kým sa na svetelnej tabuli objaví číslo nástupišťa. Rozhliadla som sa. Kam všetci tí starí ľudia idú? Čo budem robiť ja, keď sa mi priblížia posledné dni? Hlúpe trápiť sa nad niečím takým. Naučila som sa žiť v prítomnosti. Vyťažiť z nej toľko šťastia, koľko len ide. Na stene visela reklama na McDonald. Študentská porcia za 2,99€. Nič to so mnou neurobilo, mala som raňajky. Kútikom oka som zachytila známu tvár. Preklopkala okolo mňa s kamennou tvárou, bez pozdravu či úsmevu, a to som si bola istá, že ma videla. Bolo to také náhle, že som nestačila ani brvou pohnúť. Nemohla som prísť na to, čo by tam v tej chvíli mohla robiť. Ona a železničná stanica? Možno v tom bolo niečo nekalé, zlovestné... Možno len chcela niekoho navštíviť. Nebola šanca zistiť to.
Číslo môjho nástupišťa bliklo. Malá hromádka ľudí sa pohla a ja s nimi. Ešte som sa obzrela, aby som sa uistila, že idem na tretiu koľaj. Keď som nastupovala, mala som neblahý pocit, že je to nesprávny vlak. Bol poloprázdny, aspoň tie kupé, okolo ktorých som prešla. Našla som jedno prázdne. Cestovnú tašku som vyložila na mriežkovanú poličku a usadila sa na sedačku. Tvárila sa, že je kožená, ale ja som vedela svoje. Premýšľala som nad tým, koľko ufúľaných ľudí už na nej predo mnou sedelo. Radšej som tie myšlienky zaplašila. Už som si myslela, že pocestujem sama, keď sa vo dverách objavila mladá žena a opýtala sa provizórnu otázku, či je tu voľné. Samozrejme. Mala pekné vlasy, dlhé, zvlnené a lesklé. Nezdržala sa dlho, vystúpila hneď na ďalšej zastávke. A okamžite aj prišiel niekto iný. Muž, pristarý na to, aby mal náušnice v uchu a puzdro s gitarou vedľa seba. Vlastne len na tie náušnice a očividný tvrďácky štýl. Ale zdanie možno klame. Možno mal tie vrásky okolo očí kvôli trápeniam.
Keď vystúpil, ľahla som si. Prichádzal na mňa spánok. Netuším, či som spala alebo len driemala, keď som počula opäť otvoriť dvere na kupé. Ledabolo som obrátila tvár. Všimla som si len to, že je to mladý muž a vrátila som sa do pôvodnej polohy. Jeho výzor mi ostal utajený. Sedel oproti, mimo dosahu mojich očí. Vtom som to však ucítila, tu, v zaprášenom kupé, na "koženej" sedačke s pohľadom do špinavých okien, sa vznášala krásna citrusová vôňa. Bola ako zmes citrónov, pomarančov a grapefruitov. Absolútne opantala moje zmysly. Kto to je? Bola som ospalá. Keď som privrela oči a cítila tú vôňu, mala som pocit, že som v inej dimenzii. Neexistovalo nič iné, len on, ja a citrusy. Ako vlak postupoval, do okna k nám preniklo slnko. Slnko! Tak dlho som ho nevidela v takejto intenzite! Presvitalo pomedzi ubiehajúce stromy, schovávalo sa za kopce a oblaky, jeho teplo prenikalo do mojej pokožky. Táto chvíľa bola dokonalá. Nedokázala som si vysvetliť, ako je možné, že môj tajomný neznámy vonia tak krásne. Nedokázala som si vysvetliť ani, prečo sa mi tá vôňa tak veľmi páči, všetky moje voňavky boli kvetinové. Sedel tam, v tichosti. Nemal v ušiach slúchadlá s hlasnou hudbou ako ostatní mladí. Nerušil túto magickú chvíľu. Bol trpezlivý, dával na mňa pozor, ako môj strážca. Veľmi som chcela mať otvorené oči, ale to slnko a ten vzduch, a jeho prítomnosť ma nútili snívať. Možno si myslel, že spím. Bola som zvedavá. Ako asi vyzerá? Mohol by to byť on? Mohol by byť dokonalou napodobeninou môjho ideálu. Vošli sme do tunelu. Tma a slabé svetlo z chodby mi umožnilo vidieť v okne jeho odraz. Romazaný odraz. Ostro lomená brada, tmavé oči, bledé, strapaté vlasy... Hľadel na mňa. Nebojácne. Opäť som privrela oči. Bolo to až príliš fantastické na to, aby to mohlo byť skutočné. Ale vôňa bola stále tu. Taká energická, svieža, plná života. Upokojujúca, spolu s hojdaním vlaku, prinútila ma zaspať.
Keď som otvorila oči, vlak bol v pohybe. Bála som sa pohnúť, aby som nezistila, že to bol len sen. Pomaly som sa posadila. Bol preč a jeho vôňa tiež. A ja som zmeškala svoju zastávku. Rýchlo som zložila tašku z poličky, aby som mohla vystúpiť, lebo vlak spomaľoval. V tej chvíli som na svojej ruke uvidela napísané meno. Bolo presne také ako on. Bolo stvorené len pre neho.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa

Páči sa?

áno
nie

Komentáře

1 Ametten Ametten | Web | 18. února 2013 v 21:57 | Reagovat

Skvělé, taky píšu "Drabblátka" úžasný .. :)) mým stylem je i Fanfiction .. moc se mi líbí tvůj blog :))

2 Monika Monika | E-mail | 4. června 2013 v 21:40 | Reagovat

uzasne sa to cita, a velmi dobra poviedka!! like it!:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama